Začiatok nášho vzťahu bol krásny, aj keď už na začiatku bolo viacero varovných signálov, ktoré som ale nevnímala. Hlavne preto, že som veľmi chcela mať vzťah a budovať domov, rodinu. V tom čase som na tom nebola psychicky veľmi dobre. Zomrel mi môj brat a zrejme aj preto som jednoducho nechcela vidieť, niektoré veci. Zakrývala som si oči, lebo som chcela rodinu a vyrovnávala sa so stratou blízkeho.
Postupom času mával partner časté výbuchy hnevu, ale ja som si to nepripúšťala. Ospravedlňovala som si ho tým, že je temperamentný. Keď sa narodila prvá dcérka, bývala som ešte u mamy. V tom čase sa to dalo zvládnuť. Nebývali sme s partnerom spolu, lebo sme mali rozostavaný dom a on sa rozhodol, že bude zatiaľ bývať tam, aby mohol robiť a dorábať, čo bolo treba. Ja som chodila s malou na víkendy za ním. No aj napriek tomu, že sme spolu trávili málo času, nechával ma tam s malou dcérkou osamote. Namiesto toho, aby bol s nami, chodil po krčmách. Dlho som bola ticho, neriešila som to, pokojne a pokorne som verila, že sa niečo zmení. No aj moja trpezlivosť sa začala lámať a akonáhle som vyjadrila vlastný názor, došlo k prvým konfliktom.
Keď mala malá rok, začali sme bývať v novom. Dúfala som, že s novým spoločným bývaním príde nový začiatok a že mnoho vecí bude inak. Bohužiaľ, ani spolu nebolo väčšieho šťastia.
Vtedy to celé začalo naberať na obrátkach. Nadávky, urážky. Ponižovanie. Vadilo mu všetko. Samozrejme, nikdy sa mi za nič neospravedlnil. Bola som to ja, ktorá vždy priišla a chcela sa udobriť. Aj napriek tomu, že on bol ku mne necitlivý, vždy ma postavil do pozície, kedy som skutočne uverila, že som urobila niečo zlé a mne neostávalo nič iné, len sa mu ospravedlniť. Nechcela som stratiť vysnívaný domov a rodinu.
Prvý krát som odišla, keď mala dcérka 2 roky. Vtedy sme sa veľmi pohádali. Môj pohár trpezlivosti a neustáleho ustupovania pretiekol. Hádku vyvolalo to, že som sa začala venovať jóge, ktorá ma napĺňala, videla som v nej uvoľnenie, odreagovanie sa od každodenných povinností okolo domácnosti, dieťaťa a rodiny celkovo. Pre neho to bolo niečo nemysliteľné, aby som časť svojho dňa venovala jóge. Podľa jeho predstavy som sa mala non stop starať o to, aby všetko bolo zabezpečené okolo dieťaťa a domácnosti. Nekončeným problémom pre neho bolo to, že som nahlas “šúchala” nohami po podložke počas cvičenia. Takýchto nezmyselných nekonečných problémov bolo veľmi veľa. Slobodne som sa nemohla venovať ničomu, čo som mala rada.
Aj napriek tomu, že som sa snažila, všetko bolo stále zle. Každopádne som sa k nemu vrátila. Narodila sa nám aj druhá dcérka. Myslela som si, že nás to spojí, že je to naša spoločná druhá šanca. Pravda bola opakom a on bol na mňa ešte odpornejší. Už keď som ju mala v brušku, správal sa ku mne hrozne. V tomto období začali aj prvé náznaky fyzického násilia. Napríklad len silno stisnutá ruka a pod.
Keď mala druhá dcérka skoro rok, rozhodla som sa, že sa budem venovať čiastočne práci a požiadala som svoju mamu o pomoc, aby mi strážila deti. Bola som nútená zarobiť peniaze, pretože od neho som nedostávala nič. Mala som len materskú. On síce platil hypotéku, ale zvyšné peniaze, ktoré mu ostali každý mesiac prepil. Aj napriek mojej snahe mi bolo neustále vykrikované, že peniaze nemáme kvôli mne a že je to moja vina. V práci sa mi začalo dariť a ja som z toho mala veľkú radosť. Namiesto podpory sa mi dostalo urážok. Už som vedela, že toto nie je normálne, že tento vzťah nie je v poriadku, že ma ničí. Moja snaha skončila.
Rozhodla som sa na dobro odísť a podarilo sa mi to aj vďaka Romankinmu profilu. Pochopila som, že to nie je len moja precitlivenosť, ale že tu ide skutočne o poruchu osobnosti a že akokoľvek sa budem snažiť, bude to márne a nič sa nezmení. Vedela som, že mám podporu rodiny a dobrú prácu, ktorej sa venujem. Silnú podporu som dostala aj od mojej nadriadenej, pretože sama mala skúsenosť so skrytým psychickým týraním a dokonca aj s fyzickým násilím. Vedela ma pochopiť a podporiť, za čo jej veľmi ďakujem. Moje deti sú mi najväčšou motiváciou. Zatiaľ sme dievčatami u mojej mamy, ale čoskoro sa budeme sťahovať do dvoj izbového bytu.
Teraz sa cítim skvele, už je to viac ako pol roka a neľutujem to. Venujem sa jóge bez obmedzení bez pocitu viny, dokonca som sa rozhodla, že si urobím učiteľský tréning. Vzdelávam sa v oblasti financií a cítim sa slobodne a bezpečne. Ďakujem za všetky tvoje články a príspevky. Je veľmi potrebné, aby sa o tom rozprávalo. Ženy totiž veľakrát ani netušia, že niečo nie je v poriadku a keď na to prídu, je skvelé, že sa môžu obrátiť na niekoho, kto im rozumie a vie pomôcť a poradiť.